Vrcholným dielom Sama Chalupku je hrdinská báseň Mor ho! Básnik v nej vyjadril revolučné myšlienky štúrovcov, hrdosť na národ, odhodlanie bojovať proti útlaku.
Jeho cieľom nebolo verné zobrazenie histórie, ale vyjadrenie hlbokého vlasteneckého cítenia. Dej básne je stručný. Odohráva sa v 4.str. na rovinách pri Dunaji pod Devínom. Rímsky cár sa tu utáborí so svojím vojskom s úmyslom podmaniť si Slovanov. Skupina slovenských junákov prichádza k cárovi.
Obetovali život za vznešené ideály a za svoju vlasť. Báseň sa končí odsúdením vrahov a výzvou do boja za slobodu. Chalupka sa nezameriava na opis boja, vyzdvihuje hrdosť a smelosť junákov, ich túžbu po mieri a slobode, odsudzuje násilie a zotročenie. Zdôrazňuje rovnosť človeka s človekom, národa s národom. (Mor ho! bolo počas SNP výzvou do boja proti fašizmu.)
Mor ho! (text)
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem – jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či z ďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! –
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? – My stojíme; ale oni padli. –
Lebo – veky to svedčia – vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. –
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdravťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. –
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
zďaky ti ich dávame: ber ich aj ty zďaky.“
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. – Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“
Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. –
Ale ten nie! – zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. –
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.
Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. –
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. – Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.
A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže, čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, vňom jeho rod milý,
a včistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.
Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ – oj, veď to nebolí!
A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
– A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: –
Kde naši? – Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám začesť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.
A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? – Azda tých padlých Slovänov sa bojí? –
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahy
ň, podlá duša, čo o slobodu dobrý
ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Samo Chalupka
Samo Chalupka (*27. február 1812, Horná Lehota – †19. máj 1883, Horná Lehota) bol významný slovenský básnik, ktorý sa radí medzi najväčšie osobnosti slovenskej literatúry 19. storočia. Bol jedným z popredných predstaviteľov štúrovskej generácie, ktorá sa usilovala o kultúrne a národné obrodenie Slovákov. Chalupka je známy svojím národno-buditeľským postojom a poetickým zobrazovaním slobody a hrdinstva, najmä prostredníctvom historických a národných motívov.
Samo Chalupka sa narodil v učiteľskej a farárskej rodine v Hornej Lehote na Horehroní. Študoval na lýceu v Kežmarku, v Rožňave a neskôr v Bratislave, kde sa dostal do styku s Ľudovítom Štúrom a jeho okruhom. Zúčastnil sa na formovaní štúrovského hnutia, ktoré sa zasadzovalo za jazykovú a kultúrnu emancipáciu slovenského národa. Chalupka sa však, na rozdiel od mnohých štúrovcov, nepripojil k revolučným politickým aktivitám – namiesto toho sa sústredil na literárnu tvorbu a kultúrnu prácu.
Chalupka mal aj skúsenosť s vojenskou službou, keď počas revolučných udalostí v roku 1830 bojoval ako dobrovoľník v poľsko-ruskej vojne na strane poľských povstalcov. Táto skúsenosť ho hlboko ovplyvnila a formovala jeho pohľad na boj za slobodu a národnú nezávislosť.
Po návrate zo štúdií pôsobil ako evanjelický farár v niekoľkých obciach na strednom Slovensku, až kým sa neusadil v rodnej Hornej Lehote, kde žil a tvoril do svojej smrti. Chalupka bol nielen básnikom, ale aj organizátorom kultúrneho života a podporovateľom slovenských národných aktivít.
Samo Chalupka vo svojej poézii čerpal predovšetkým z histórie, ľudových tradícií a z vlastných skúseností. Jeho básne často oslavujú hrdinské činy, boj za slobodu a odhodlanie národa postaviť sa proti nepriateľom. Chalupka mal silný vzťah k slovanským národom a ich spoločnej minulosti. Jeho básnická tvorba je súčasťou romantizmu a národného obrodenia, pričom kládol dôraz na národné vedomie, boj za slobodu a hrdinský odpor.
Báseň „Mor ho!“
„Mor ho!“ je najznámejšia báseň Sama Chalupku, ktorá vznikla pravdepodobne v rokoch 1863-1864 a bola uverejnená v roku 1864. Táto báseň patrí medzi najsilnejšie výrazy slovenského národného obrodenia a symbolizuje boj za slobodu, hrdinstvo a odpor proti utláčateľom.
Báseň je inšpirovaná starou rímskou legendou o boji rímskych vojsk proti barbarom, ale zároveň ju Chalupka pretvára do symbolického vyjadrenia boja Slovákov proti utláčaniu. Hlavnou témou básne je odpor a hrdinstvo slovenského ľudu proti cudziemu nepriateľovi. Týmto nepriateľom môžeme chápať nielen Rimanov, ako je to uvedené v texte, ale aj Rakúsko-Uhorsko, ktoré v čase Chalupkovho života utláčalo slovenský národ.
Báseň „Mor ho!“ vznikla v období, keď sa slovenský národ usiloval o svoju jazykovú, kultúrnu a politickú emancipáciu v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. Chalupka bol svedkom útlaku, ktorému Slováci čelili, a takýmto dielom vyjadril svoje vlastenecké cítenie a túžbu po národnej slobode. Básňou chcel poukázať na odhodlanie a neústupčivosť Slovákov, ktorí, podobne ako postavy v básni, radšej zomrú v boji, než by sa podrobili cudziemu útlaku.
„Mor ho!“ teda symbolizuje Chalupkovu víziu boja za slobodu a odporu proti nepriateľovi, ktorý predstavuje akúkoľvek formu útlaku, či už v historickom, alebo dobovom kontexte. Chalupka chcel týmto dielom povzbudiť slovenský národ k tomu, aby nezabúdal na svoje korene, históriu a bojoval za svoje práva a slobodu.
Samo Chalupka je jednou z najvýznamnejších osobností slovenského romantizmu a národného obrodenia. Jeho báseň „Mor ho!“ zostáva jedným z najsilnejších symbolov slovenského boja za slobodu. Chalupka sa svojou tvorbou zasadil o to, aby slovenský národ nezabudol na svoju minulosť a pokračoval v snahe o národnú emancipáciu a slobodu.
